Životné skúsenosti

Vo svojich spomienkach na dávnu minulosť, v tomto kalendárnom roku oslávim 97 rokov, vynára sa mi pred očami srdcervúci obraz, s ktorým sa s vami podelím – je to o chorobe slintavky a krívačky.

Na presný rok si neviem spomenúť. Bolo to niekedy okolo roku 1945. Choré zvieratá – 2 páry ťažných volov a ostatný dobytok sedeli na veľkom priestrannom hospodárskom dvore a stále prežúvali. Zaslzenými očami sledovali okolie, akoby hľadali pomoc. A tá prišla, ale nie odborná, na tú nemali roľníci peniaze, ale svojpomocná: boli to susedia, známi, okoloidúci so starenkou Ankou na čele.

Táto žena si zaslúži krátku spomienku – bola laickým zverolekárom: kastrovala (miškovala), vylamovala zuby prasatám, pomáhala pri rodení zvierat, bola to druhá akoby dula. V očiach dnešných ľudí niečo neskutočné, ba dokonca trestné.

Liečba nakazených zvierat prebiehala tak, že kyslou kapustou starenka natierala zvnútra otvorené tlamy chorých zvierat, pričom jej pomocník držal v papuli zvieraťa kúsok drevenej palice, aby ju nezatvorilo. Takto pokračovala každý deň, niekoľko týždňov ba aj mesiace, kým sa choré zvieratá nepostavili na nohy. Nikto dobytok nezabíjal, nekopal pre neho jamy. Vyliečené zvieratá ďalej žili u hospodára Viktora a žili aj iné, ktoré prekonali rovnakú chorobu u druhých sedliakov v dedine.

Takúto liečbu a starostlivosť dostali nielen preto, že boli hospodársky užitočné, ale dobrý hospodár mal rád zvieratá, ktoré choval. Čo sa prejavovalo aj tak, že každé dobytča malo svoje meno. A samozrejme, k vyliečeniu prispela aj trpezlivosť. Takto zachránili zvieratá pre svoje ďalšie chovy.