Životné skúsenosti

Pozostalá rodina oznamuje čitateľom blogu Antónie Korcovej, že Antónia Korcová rod. Malíková zomrela ako 97 ročná 14. januára o 6 hodine ráno na oddelení traumatológie vo FN Trnava, následkom hemoragickej cievnej mozgovej príhody, spôsobenej pádom.

Pohreb so svätou omšou sa konal 22. januára o 13. hodine na cintoríne v jej rodisku, v dedine Kuklov. Pozostalá rodina ďakujem aj týmto spôsobom za účasť smútiacich na obradoch, za psychickú podporu a modlitby.

Rozhodli sme sa pokračovať vo zverejňovaní jej zapísaných riekaniek a pesničiek, keďže z nich bola zverejnená len časť. Žiaľ, mnohé formy ľudovej slovesnosti už zverejnené nebudú, keďže ich nosila v pamäti. Články do časopisov písala počas celého života, ale riekanky a básničky začala písať v roku 2021. Zapísala takmer 7 školských zošitov svojimi riekankami:

Minuté časy

Boli časy, boli, ale sa minuli,

po maličkej chvíli minieme sa aj my.

Životopisný nekrológ, ktorý odznel na jej pohrebe:

Stojíme pred rakvou zosnulej Antónie Korcovej, rodenej Malíkovej, ktorá sa narodila 8. 11. 1928 v Kuklove. Na tomto cintoríne odpočíva aj jej manžel Michal.

Bola druhé zo štyroch detí rodičov Viktora a Jozefíny Malíkových. Všetky 4 deti boli vychovávané v náboženskom duchu, veľký vplyv na výchovu detí mal dedo Jozef, ktorý deti usmerňoval pri čítaní náboženskej literatúry, ako boli časopisy: Hlasy z domova a misií, Posol Božského srdca, Svätá rodina a ďalšie. Pravidelne každú nedeľu popoludní, ako slepému, deti čítali Bibliu, aby jej lepšie porozumeli. Každú nedeľu a sviatky sa súrodenci pretekali v sprevádzaní starečka Jozefa do kuklovského kostola, do tohto chrámu, pri ktorom sme.

Menovaná navštevovala základnú školu vo svojom rodisku, z ktorej pokračovala na meštianke v Borskom svätom Jure, kam chodievala peši cez chotár, aj v priaznivom aj nepriaznivom počasí. Túžila po učiteľskom povolaní. Po štúdiách na učiteľskej akadémii v Modre a Pedagogickej fakulte v Trnave získala odbornosť v slovenskom jazyku.

V ťažkých časoch neslobody ako učiteľka a dcéra kulaka bola prijatá do zamestnania, ale iba na čas potreby, ale vzhľadom na dosahované chvályhodné výsledky v učiteľskom povolaní zotrvala až do dôchodku. Následne pôsobila na týchto školách: Dojč, Sološnica, Pata, Brunovce – kde na učňovskej škole pôsobila aj so svojím manželom, s ktorým bola zosobášená jej strýkom farárom Františkom Malíkom v dedine Štefanov.

Tu sa musí dodať, že rodina Malíková prišla v 50-tych rokoch o majetok, ktorý bol hromadený jej predkami niekoľko storočí, a otec Viktor bol odsúdený a poslaný na nútené lesné práce, pričom mal ťažkú reumu a bez pomoci druhého človeka sa nemohol obliecť ani obuť. Zo zemanov a kulakov sa stali žobrákmi.

Vzhľadom na to, že dosahovala výborné výsledky vo svojej práci, tak jej bolo umožnené pracovať – pôsobiť v školstve až do dôchodku. Ako učiteľka slovenského jazyka v mimovyučovacích aktivitách v oblasti kultúry pozdvihovala kultúrnu úroveň, najmä v dedine Pata. Konkrétne: Spolu s kolegyňami pripravovala kultúrny program na všetky podujatia v dedine, na škole založila a vydávala školský časopis, v ktorom boli zverejňované básnické prvotiny žiakov najvyšších ročníkov. Táto činnosť ju nadmieru psychicky vyčerpávala, lebo korektúru básní mohla robiť iba po práci v nočných hodinách, a tak školský časopis po 6-tich rokoch zanikol. Ako slovenčinárka pripravovala Hviezdoslavov Kubín počas pôsobenia v Pate, a nacvičovala spolu s kolegyňami divadelné vystúpenia. Tieto aktivity vykonávala bez nároku na odmenu.

Po príchode do školy pre ňu najväčším problémom bola dochádzka a ubytovanie, napríklad na škole v Pate spočiatku bývala v domčeku bez kúrenia a vody, s rozbitými oknami, vodu brala z hlbokej studne na dvore, a umývala sa v lavóre. Deti ju chodili cez okná pozerať a vyrušovali ju. Z tohto trápenia ju vyslobodila priateľka Oľga, ktorá jej bola vernou priateľkou až do smrti. Priváty, ktorými prešla, boli studené nevykúrené izbičky bez teplej vody a kúpeľne.

V učiteľskom povolaní zažila aj útrapy na škole, napríklad v Dojči, kde bol riaditeľom zarytý komunista, ktorý mal všetko o nej zistené: rodinný pôvod, náboženské vyznanie, aj to, že bola dcéra kulaka. Jeho nenávistné pohľady ťažko psychicky znášala a trpela bolesťami hlavy. Netrpezlivo očakávala preloženie na inú školu, čo sa aj stalo. Problémy boli aj pri vyučovaní slovenského jazyka v Pate, kde deti boli nadmieru ovplyvnené tvrdým nárečím, čo sa prejavovalo aj v ich písomnostiach. Po nociach rozmýšľala nad metódami, ako ich priviesť k lepším výsledkom. Čo sa aj podarilo, a mnohí jej boli za to vďační, aj v dôchodkovom veku pocítila prejavy vďaky od bývalých žiakov, napríklad, od žiaka Lehockého, ktorý jej povedal: „Ako učiteľku som vás mal veľmi rád, boli ste najlepšia učiteľka“. Tiež, povedzme, prejav vďaky bývalej žiačky Matušicovej, ktorá ju na autobusovej stanici v Pate predstavila svojej 14-ročnej dcére týmito slovami: „Toto bola pre mňa druhá mama“.

Ale stretla sa aj s nevďakom, keď ju otec istého žiaka, ktorého ona po chorobe doučoval bez nároku na odmenu, odmietol odviezť zo Seredi domov pred polnocou, lebo viezol batožinu z lyžovačky. Následne sa rozhodla prejsť 12 km peši, plná strachu prešľapala celú cestu až domov, po polnoci bola doma. Ďalší nevďak zažila do svojej žiakyne v Pate, táto vyštudovala ekonomickú školu a odmietla jej poradiť so slovami: „Ale za moje rady sa platí“. Hoci vo svojom voľnom čase zadarmo doučovala jej brata, ktorý zameškal veľa vyučovania pre chorobu. Radosti striedali strasti, ale takto to v učiteľskom povolaní chodilo a chodí. Vedela, že učiteľstvo je povolanie, a nie zamestnanie, ktoré potrebuje celého človeka, ktorý má rád deti.

V spomínanej dedine si svojpomocne postavili dom, manželom sa narodili 2 deti: dcéra a syn. Manželovi rodičia im veľmi pomáhali, za čo ich zosnulá obidvoch doopatrovala. Akýkoľvek voľný čas trávila vo svojej 20 árovej záhrade, pomáhala aj svokrovcom obrábať záhumienok, chodila na dôchodku na brigády na JRD. Ako čerstvá dôchodkyňa pracovala 3 roky ako zmenová robotníčka v Dimitrovke v Bratislave. Po páde socializmu vyučovala náboženstvo ako katechétka na základnej škole. Jej ranným heslom bolo: „Všetko, čo dnes robiť budem, na česť a slávu Božiu robiť obetujem“. Začiatkom 20. storočia sa presťahovala do Trnavy, ani tu nežila nečinne. 10 rokov sa starala o kvetinové záhony pred bytovkou. Počas života vyše 30 rokov cvičila, a to až do svojej smrti, a bola ochotná pomôcť každému, kto ju o to požiadal. Pri niektorých cvičeniach ju usmerňoval jej syn, ktorý bol jej opatrovateľom až do jej smrti, ktorý jej podľa potreby poskytoval aj liečbu pomocou naturálnej medicíny. So svojou dcérou bola v každodennom telefonickom kontakte, keďže tá žila v Bratislave a teraz žije v Trenčianskom kraji.

Pravidelne každé ráno, pokiaľ vládala, navštevovala služby Božie u jezuitov a františkánov. Utiekala sa hlavne k Panne Márii, ktorú mala vo veľkej úcte. Každú voľnú chvíľu venovala štúdiu odbornej literatúry, a v posledných rokoch písala články do časopis Kultúra a denníka Pravda. Jej život bol plný práce a modlitby.

Bože, odpusti jej všetky hriechy, ktorých sa dopustila z ľudskej krehkosti. Zomrela zmierená s Bohom dňa 14. januára 2026. Odpočinutie večné daj jej Pane, a svetlo večné nech jej svieti! Nech odpočíva v pokoji. Amen.

Poznámka: nekrológ si napísala sama niekoľko rokov pred smrťou.

Kolobeh života

Pri počutí slova slova višeň

rodí sa v človeku nová pieseň,

a tá čoskoro oznámi, že po nej

bude nasledovať pestrofarebná jeseň.

Pokračovanie nabudúce.