Dnešným mladým ľuďom, žiakom, študentom slovo kolektivizácia nič nehovorí, preto zo Slovníka slovenského jazyka (SSJ) citujem: Kolektivizácia je spojenie, zlúčenie súkromných, individuálnych hospodárstiev do družstiev.
Presnejšie by som mala napísať, že išlo o násilné združstevňovanie roľníkov počas socializmu. Teraz, po vyše 70. rokoch je vidieť, že tento nápad bol hlúpy a pochádzal od ľudí, ktorí nikdy na poli nepracovali.
V minulosti každý roľník na dedine si každú piaď zeme zdedenú po svojich predkoch vysoko vážil. Živila ho i celú jeho rodinu, o svojej pôde rozhodoval sám slobodne, bez cudzích nariadení, zákonov, zákazov. O spoločnom hospodárení ani počuť nechcel, bola to pre neho neoverená novinka. Hovorieval, že ani holub spolky nemiluje.
Za vznikom družstiev – podľa návodu Lenina stála hŕstka nezodpovedných komunistov, neodborníkov, ktorým práca „nevoňala“. Sľubmi vábili ľudí, agitovali, sľubovali vysoké výnosy, ktoré môže zabezpečiť len scelená pôda. Časť roľníkov uverila sľubom, časť ostala verná svojej dedovizni, a na svojom sa snažila hospodáriť ďalej. Komunisti ich nazvali „kulakmi“, podľa SSJ to boli dedinskí boháči, ktorí sa vraj priatelili s kapitalistami a okrádali chudobný ľud.
Na súkromných roľníkov, ktorí do družstva vstúpiť nechceli, „uplietli bič“ v podobe kontingentov. Boli to povinné presne určené dávky z ich úrody podľa množstva pôdy (obilie, mak, mlieko, vajcia, repa, fazuľa).
Na splnenie predpísaných kontingentov komunisti pravidelne vyzývali roľníkov rozhlasom, a kde rozhlas nebol, túto úlohu plnil konšel (bubeník), človek, ktorý ani poriadne čítať nevedel, a tak vznikali úsmevné historky, niektoré z nich sa zachovali do dnes: „Občané, občanky! S povrejeňá našej strany a vlády vám oznamujem, že si máte co najskúr splnit kontigenty, najskúr vajcá, je ich máuo, slépky nenesú, je ím zima, lebo stracili perí, ostali ím enem kostrnky a houá rit. Kuláci ich saubo kŕmá, keby ím dávali rádne žrat, tak každá slépka je schopná znést aj dvě vajcá za den. Ale kuláci to brzcá. Ale to nerobte, ket kontigent do 1.12. z vajcáma nenaplníte, tak šeckých kulákú za vajcá budú táhat až na okres alebo do basy, nekerí pújdú sadzit alebo rúbat stromy do Rošemberka. Toto vám dávám já, konšel, vědzet“.
Predsedovia družstiev hospodáriť nevedeli. Rieky, potoky sa vylievali, lebo neboli zregulované. Na poliach zaliatych povodňami úroda nebola. Ani bohatá sľúbená úroda na scelených družstvách. Sýpky sa vyprázdňovali, kravy v maštaliach od hladu múkali, pýtali si svoje, prichádzalo k hádkam a ku krádežiam. Z tohto obdobia sa zachovalo heslo: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Neplatilo to iba pre družstvá, ale aj pre mnohé závody. O tom, ako sa na družstvách kradlo sa zachovalo až dodnes. Strážnik na JRD, vidiac, že sa v noci v sýpke svieti, kričí: „Kto je tam?“ „Já, Francek!“, „Proboha, máš ty Boha pri sebě?“. „Boha né, ale ešče mám dva měchy prázné, friško dojdzi pomoct ich naplnit.“
K rozpadu niektorých družstiev prišlo, čo sa dalo očakávať. Mnohí roľníci utekali do miest za prácou do tovární, závodov, naučili sa stláčať gombíky, čo fyzicky namáhavé nebolo, po jej skončení zostal im čas na zábavu, futbal, posedenie s kamarátmi pri pive, viac sa za prácou v poľnohospodárstve vrátiť nechceli. Práca na poli bola otročina. Za všetko negatívne v roľníckej oblasti po roku 1948 boli zodpovední komunisti. Na strašidelné obdobie združstevňovania si do veľkej miery pamätám, i keď na niektoré podrobnosti nie. Môj nebohý otec Viktor zdedil po svojich rodičoch: dva domy a stodoly, lúky, pasienky, ornú pôdu, dobytok, inventár. Počas vlády komunistov bol považovaný za kulaka, nepriateľa socialistického štátu. Vraj okrádal chudobných. Veľká lož, lebo vo svojom dome nemal vodovod, kúpeľňu, wc. Iba klasickú studňu s pumpou na dvore. Osem členná rodina na kúpanie používala dve veľké plechové vane, v lete vodu z rieky. Na poľných prácach sa podieľali všetci. Otec pôdu zveľaďoval, aby svojim deťom zabezpečil budúcnosť. K zemi mal mimoriadny vzťah, veď robil na svojom a slobodne. Roľníci v malých dedinách si vzájomne pomáhali, boli súdržní. Ani na um im neprišlo, že čoskoro ich postihne Damoklov meč – kolektivizácia, zakladanie JRD, a kto so vstupom do družstva súhlasiť nebude, tak príde šikanovanie.
Celá rodina roľníka Viktora sedí v družnej debate pri veľkom dubovom stole a čaká na raňajky, keď tu zrazu vrúti sa bez zaklopania a pozdravu, či pozvania, zvláštne indivíduum nízkej postavy v zelenej uniforme s akousi zbraňou na pleci, so zrolovanou ceduľou v ruke – snbák (neskôr som si zistila jeho meno, bol to František Barták z Paty). Pootváral všetky dvere domu, poprezerá všetky miestnosti a zbadajúc na stole bochník chleba s veľkým nožom, zareve: „Okamžite s nožom preč!“ Bez pozdravu odchádza.
Na druhý deň sa návšteva opakuje, rozšírená o troch členov. Vyľakaný otec sa pýta: „Môžem vedieť účel vašej návštevy?“ Štylizovaná otázka bola inteligentná, lebo otec bol človek sčítaný, v danej dobe odoberal šesť titulov časopisov, väčšinou náboženských. Snbák zamrmlal: „Viete, čo vás čaká?!“ Utrápená mama so slzami v očiach vzdychala, otec držiac si hlavu so stálym pohľadom na dvere, tiež.
Po tretí raz sa dvere nášho domu s rachotom otvorili a nevítaní štyria hostia po schodoch smerujú na povalu. Začala rabovačka. Najprv ukradli mäso z dreveného koryta, po zabíjačke, za ním znášali vrecia s obilím, plánované pre zvieratá, na výsev a do mlyna. Posledné vrece skrývalo dva pozlátené kalichy s monštranciou, ktoré pre svojich veriacich tam ukryl môj strýko – kňaz, aby ich zachránil pred barbarmi (neskôr bol na základe falošného obvinenia odsúdený na dva roky). Kam a kedy zmizol ustajnený dobytok a množstvo vecí potrebných pre prácu v poľnohospodárstve (spomeniem len niektoré: tri vozy, sejačka, kosačka, mláťačka, elektrické veľké moržovačky, dva pluhy a veľké brány, postroje atď.) doteraz sme sa nedozvedeli. O spomínaných devocionáliách tiež nebolo a nie je ani chýru, ani slychu.
Zo statočného roľníka, komunistami nazývaného kulak, sa stal úplný žobrák. Ľudia z dediny zo súcitu prichádzali k nemu, prinášali rôzne potraviny, ale predovšetkým útechu.
Roľník Viktor s pokorou niesol svoj osud, nikdy nehrešil, pomáhal sociálne slabým – rozdával koše plné zemiakov, poskytoval nocľah žobrákom a oknárom, drotárom a lacným Jožkom, ktorí sa u neho vždy zastavili. Boli to jeho hostia, uctil si ich, a takto sa vyjadroval: „Hosť do domu, Boh do domu“.
Jeho znárodňovacia kalvária pokračovala ako práca odsúdeného v lesoch stredného Slovenska. Podľa lekárskeho potvrdenia trpel (reumatickou) artritídou od mladosti (aj jeho brat mal celoživotnú reumu), pri obliekaní a obúvaní potreboval pomocníka, prsty na rukách nezovrel v päsť, mal ich vždy natiahnuté, prekážala mu aj hernia. Už na pohľad kríval na pravú nohu.
Ako s týmto závažným zdravotným postihom mohol na nútených prácach s drevom pracovať? A v zime, keď bolo plno snehu? Keby sa oňho vtedy, počas väznenia, nestaral jeden spoluväzeň, dobrý človek a veľký kresťan, ktorý mu pomáhal pri obliekaní, tak neviem, ako by v tých stredoslovenských lesoch skončil… Ale peripetie pokračovali – okrem zhabania polí, dobytka, strojov, nám zobrali aj dva domy. Ten starší sme používali ako sklad a spolu so súvisiacimi stajňami a stodolou ako miesto na skladovanie a ustajnenie hydiny. Ten štátu zostal. V druhom dome býval môj brat s rodičmi, ale po znárodnení boli v ňom ako nájomníci! ONV (Okresný národný výbor) im na nejaký čas poslal bývať do domu manželskú dvojicu – učiteľov, ako spolunájomníkov. Boli to solídni ľudia. Spomínaný druhý dom si brat musel odkúpiť od štátu (ONV), keď v ňom chcel zostať bývať. Takže si vlastne musel kúpiť vlastný majetok! Na vysokú školu stavebnú ho nezobrali s odôvodnením, že je kulacký syn. Aký to rozdiel oproti dobe po roku 1989, keď potomkovia komunistov mali dvere na všetky školy a úrady otvorené.
Moju mamu tiež odsúdili (trest potom zmenili na podmienku), počas týchto peripetií ťažko ochorela, až tak, že sme mysleli, že bude po nej. Moje dve sestry socialistický režim nemohol potrestať, keďže išlo o jednoduché pracujúce dedinčanky. Mne, ako učiteľke, dali umiestnenku do dediny, vzdialenej po železnici a ceste od môjho rodiska necelých 100 km s dodatkom, že je to dedina, v ktorej majú skoro všetci obyvatelia správny triedny pôvod (rozumej: boli nemajetní), a že v nej mám svojou prácou a kultúrnymi aktivitami preukázať svoju lojalitu voči socialistickému režimu. Na spomínané udalosti si pomerne dobre pamätám, mala som 24 rokov, keď som bola ich svedkom.
Brat Alojz po roku 1989 začal s obnovou hospodárstva, ale nestihol ju dokončiť, pretože ho v roku 1998 zabilo auto.
Pripojené lekárske potvrdenie, súdny rozsudok z roku 1953, prepúšťací list z väzenia (v ktorom je preklep v roku), žiadosť o zrušenie pôvodného rozsudku z roku 1991, ktoré pripájam, potvrdzujú moje rozprávanie.
Spôsobené škody na roľníkoch v dobe kolektivizácie sú vyčísliteľné, ale životné traumy sa vyčísliť a nahradiť nedajú. Kolektivizáciu vymyslel Lenin so svojimi nevzdelanými kumpánmi, členmi zločineckej komunistickej strany. Jej cieľom bolo zničenie roľníckeho stavu – z roľníkov sa stali zamestnanci kolchozov a družstiev, rozbitie tradičných dedinských komunít, boli tam snahy o nahradenie tradičného roľníckeho života a kresťanstva na dedinách komunistickou ideológiou a kolektívnou prácou. Už si nepamätám, ktorý múdry človek povedal, že družstvá boli ideologický projekt, a nie ekonomický. Nebojme sa o krivdách minulosti hovoriť a písať.
O tejto kapitole slovenských dejín smutne svedčia rozpadajúce sa družstevné maštale a hrdzavejúce zvyšky poľnohospodárskych strojov. Oponenti mi môžu namietať, že za socializmu poľnohospodárstvo veľmi dobre fungovalo – áno, fungovalo pár rokov z nakradnutého. Neskôr sa do neho dávali obrovské miliardy korún, aby fungovalo a vďaka uzatvoreným hraniciam bol dovoz potravín obmedzený. Rozvoj družstiev však začal až po roku 1960, ale už po roku 1980 prišla produkčná stagnácia, pričom zvyšovanie podpory nepomáhalo a objavil sa aj pomalý úpadok. Po roku 1989 nielen na družstvá naplno zafúkal studený vietor ekonomickej reality.
Dnes ani miliardy euro nestačia na vytváranie sebestačnosti, keďže roľnícky stav neexistuje, ako v Poľsku, ktoré je vďaka jestvovaniu súkromných roľníkov veľkým producentom potravín.
Poučili sme sa z traumatickej socialistickej kolektivizácie a z jej negatívnych následkov? Žiaľ, zatiaľ nie.
Dnes nie sme v potravinách sebestační, podiel slovenských potravín predávaných v obchodoch je 40%, je neuveriteľné, že 1300 kamiónov denne priváža potraviny na Slovensko a ich počet sa roky stále zvyšuje. Spýtajme sa, čo sa stane, keď z vážnych dôvodov kamióny k nám nedorazia? Budeme hladní pozerať cez prsty? So slzami v očiach, s prázdnym žalúdkom a košom sa budeme vracať z nákupu? Alebo dostaneme základné potraviny na lístky?
Trend je však zatiaľ nepriaznivý aj u malopestovateľov a drobných chovateľov. Uvediem príklad: v Kútoch otvorili v novembri minulého roka Lidl. Pýtam sa: skončia v blízkej budúcnosti s pridomovými hospodárstvami v obci a v okolitých dedinách aj tí poslední Mohykáni, čo v záhrade niečo pestujú alebo chovajú na dvorčeku?
Príčiny potravinovej nesebestačnosti sú známe: lenivosť, nezáujem o prácu v poľnohospodárstve, nečinnosť pracovníkov na vysokých postoch v agrárnej oblasti, kde dominujú bývalí komunisti a ich potomkovia. Prečo už dávnejšie sa nezačalo pracovať na projekte revitalizácie poľnohospodárstva a obnovy roľníckeho stavu, s prípravou učebníc pre žiakov, akú dobu bude trvať, než dochováme nový roľnícky dorast?
Dnešná doba ovplyvnila myslenie mladých ľudí, žiakov, študentov, ktorí voľný čas trávia pred televízorom či počítačom, a bez usmernenia rodičov, polopatisticky prijímajú všetko, čo sa z nich k nim dostáva.
Hovorí sa, že ľahšie je naučiť somára tancovať na ľade, ako naučiť a vychovať mladých k láske k pôde a práci na nej. Zbierajme zlaté zrnká poznania, aby platilo aj pre nás: „Historia magistra vitae est“.
ANTÓNIA KORCOVÁ MALÍKOVÁ